Amar a Luna tvoria v podstate bežný zabehaný pár – majú svoje milé aj nemilé zvyky (vešajú spolu prádlo, používajú naraz kúpeľňu), svoje starosti a problémy (Amar si rád vypije, už dlhší čas sa neúspešne pokúšajú o dieťa a obaja si so sebou nesú závažia z vojny)… Napriek tomu, že etapu šialenej zaľúbenosti majú už dávno za sebou, stále sú do seba veľmi zamilovaní a sú viac-menej šťastní. Amara však kvôli jeho ťažkostiam s alkoholom prepustia z práce a snaha nájsť zmysel života ho privedie do islamskej komunity a k radikálnej zmene jeho životného postoja. To sa však negatívne odrazí na jeho vzťahu s Lunou, pretože premenou prechádza len on sám, zatiaľ čo ona je stále taká istá.

O čom je teda vlastne tento film? O láske? O odcudzení? O následkoch vojny? O náboženstve? Alebo o hľadaní seba samého? Dotýka sa mnohých tém a mohlo by sa zdať, že v žiadnej z nich nezachádza hlbšie – že len načrtne, poodhalí a ide ďalej. Avšak nie je to tak, pretože napriek tomuto zdaniu neostáva na povrchu a vyvoláva veľa závažných otázok o zmysle života a smrti, o viere v boha (možno v dnešnom svete ešte veriť v nejakého boha? kde končí viera ako pozitívna súčasť ľudského života a začína sa fanatizmus?) a hlavne o láske (stačí len láska k tomu, aby dvaja ľudia boli spolu šťastní a aby spolu vôbec mohli ísť spoločnou cestou? nakoľko je vo vzťahu dôležité pozerať sa na svet tými istými očami?).

Film kladie veľa otázok, ale nedáva jednoznačné odpovede. Znepokojuje, naznačuje, ale nevedie k jedinému správnemu riešeniu či záveru a to z celkom jednoduchého dôvodu – pretože také neexistuje. Ani postavy nie sú čierne alebo biele - žiadne delenie na kladných a záporných hrdinov, žiadne moralizovanie. Už samotný názov naznačuje, že film nás nevedie do cieľa, ale ostáva na ceste a o to viac a dlhšie nám rezonuje v hlave po skončení záverečných titulkov.

Jazyk filmu je plný náznakov a ticha, keďže je ťažké hovoriť o láske, pocitoch a o tom, čo sa odohráva v duši človeka, bez toho, aby sme zachádzali ku gýču a všemožným klišé. Na ceste k nám prehovára najmä tichom, pohľadmi a tým, čo ostáva nevypovedané. Tichá sú tu neskutočne veľavýznamné. Vo filme je dosť málo rozhovorov a ešte ani v tých si toho postavy veľa nepovedia - o to viac však hovorí mlčanie a pohľady.

Treba spomenúť aj vynikajúci herecký výkon Zrinky Cvitešić v úlohe Luny, ktorej sa dokonale podarilo preniesť do mimiky, pohľadu a hlasu duševné rozpoloženie svojej postavy vo všetkých jeho odtieňoch. Okrem toho Zrinka oplýva priam dojímavou fyzickou krásou – vyžaruje z nej silné vnútorné svetlo, ktoré ju celú obaľuje a dodáva jej skoro až čarovný nádych. Oproti nej je Amar v podaní Leona Lučeva trochu nevýrazný, ale ako dvojica sú veľmi presvedčiví.

Na ceste (zvětšit)

Luna rada sleduje svet cez kameru na mobilnom telefóne a možno sa tak snaží zachytiť a zvečniť krásu vecí a čaro okamihov. Približovaním kamery – pohľadom celkom zblízka – akoby pátra, z čoho sa skladajú jednotlivé chvíle. Rozoberá celok na časti, hľadajúc ich význam v rámci celého obrazu. Natočí si napríklad chrápajúceho Amara a veľkú pozornosť venuje tomu, ako sa v takejto intímnej chvíli správa a vyzerá jeho ucho. Áno, práve toto je jedna z najintímnejších scén filmu, pretože v každej jej sekunde je cítiť a dokonca počuť lásku, ktorá prehlušuje aj zvuk chrápania a dodáva mu celkom iné zafarbenie. Podobne ako Luna cez kameru na svojom mobile, bude možno aj divák rád sledovať svet cez kameru tohto neobyčajného filmu. Lebo každý detail je dôležitý. A v tomto filme obzvlášť. Kamera sa v jednotlivých scénach trpezlivo zameriava na detaily, pozoruje mimiku postáv a je viac statická ako dynamická. Nikam sa neponáhľa, ale ani nezaspáva na mieste. Čaká, kým scéna „dohovorí“, ale ani o chvíľu dlhšie. Neposkytne nám už čas na trávenie. A keď nabehnú záverečné titulky, sme obrazne povedané takí plní, že sa doslovne nevládzeme zdvihnúť z kresla a opustiť sálu. A film už vôbec nie.

Katarína Gecelovská

Tento text vyšel v časopise LitENky (Literární novinky), roč. 7, č. 1 (45), 1.11. 2010.